ODVRÁTENÝ HLAS - Pavol Strauss

Narodil sa v evanjelickej rodine. Gymnázium navštevoval v rodisku. V rokoch 1931 – 1937 študoval medicínu vo Viedni a v Prahe. V roku 1939 bol na vlastnú žiadosť preložený z nemocnice v Plzni do plukovnej nemocnice v Ružomberku, neskôr krátko pôsobil ako lekár v Palúdzke. Pod vplyvom priateľstva s Munkovcami konvertoval v roku 1942 na katolícke náboženstvo. V roku 1944 narukoval do vojenskej nemocnice v Ružomberku, kde ho zastihlo SNP. Prešiel do poľnej nemocnice na povstaleckom území. Po potlačení povstania bol zajatý gestapom a krátko väznený. Potom sa skrýval v kláštore v Trnave. V roku 1946 sa stal primárom chirurgického oddelenia v Skalici, neskôr riaditeľom skalickej nemocnice. Počas tohto pôsobenia absolvoval študijný pobyt v Zürichu u profesora A. Brunnera. V roku 1956 bol pozbavený miesta v Skalici a preložený do Nitry, kde mu bolo umožnené len minimálne operovať. Tu zotrval až do dôchodku.
Jeho rozhľadenosť a morálny kredit spôsobili, že v období socializmu sa u neho tajne schádzali mladí, prevažne kresťansky orientovaní intelektuáli. Ako lekár vidí človeka viac z perspektívy telesnej smrteľnosti a dočasnosti. Intenzívne prežívanie existenciality vlastného života nepotláča ani vtedy, ak polemizuje s dobovým trendom „života na nečisto“, ak skúma iluziotvornosť ľudského rozumu, ak sa vyznáva z radosti nad zmenou politickej situácie či zo svojej vradenosti do náboženského a národného spoločenstva, či ak zvažuje možnosti plného života alebo bilancuje svoju skúsenosť s ponižujúcou „nepotrebnosťou“ za bývalého režimu. Nikdy sa nedal zlákať vidinou veľkolepého systému ani ilúziou definitívnej pravdy, ale ako každodenný heretik formuluje svoje postrehy radšej wittgensteinovsky aforisticky, roztrúsene a podmienečne, so zámerom, aby dal priestor aj svojmu čitateľovi. Preto jeho prizývanie ku kresťanskému presahovaniu každodennosti cez príklady sebou, svojou žitou skúsenosťou, vedia pôsobiť tak nevtieravo presvedčivo a zároveň povznášajúco. Kresťanský zmysel pre život sa zračí aj zo Straussovho postoja k pacientom: vždy je láskavý, ľudský, chápajúci. Aj v humore. Aj keď ide o mrť, resp. blízkosť smrti, dokáže dať návod na prijatie tohto stavu prirodzeným pokojom, ba aj humorom – nevtieravým, dobromyseľným, upokojujúcim. Strauss bol aj v medicíne osobnosťou, ktorá akoby bola riadená „zhora“ Božími zákonmi.
V r. 1936 začínal poéziou Die Kanone auf dem Ei (1936, Kanón na vajci, Praha); Schwarze Verse (1937, Čierne verše, Praha); po vojne to boli zbierky Mozaika nádeje (1948, 2., rozšírené vydanie 1992) a Stĺpy (1948). V r. 1960 napísal Aforistické diárium (1960, Rím, humor); podobná zbierka vyšla humoru vyšla až v r. 1992: Úsmev nad úsmevom (1992, humor). Vtedy vyšli aj ďalšie básne Analýza dňa (1992) a Torzo ticha (1995).
K misii rozvíjania duchovného rozmeru prispel z laickej strany celým radom kníh esejí: Zápisky diletanta (1968); Zákruty bez ciest (1971); Roztrhnutá opona (1972, Rím); Rekviem za živých (1991), Ecce homo, Nádhera nečakaného, Úsmev nad úsmevom (Myšlienky, aforizmy), Kvety z popola, Tesná brána a A slovo zadúchal duch (spolu s M. Rúfusom; všetky 1992); Krížová cesta (1993, 15s.); Za mostom času (1993), ako aj takpovediac „testamentárnymi“ knihami, ktoré vyšli posmrtne: Kolíska dôvery (1994), Torzo ticha (1995), Život je len jeden (1996), Človek pre nikoho (2000) a Sme mocnejší než čas (2005). Jeho dielo vyšlo aj súborne.